Prečo sa Podhradová dostala do štádia akéhosi prežívania?

Akoby sa prešlo k apatii, stereotypom, Samospráva nefunguje, sídlisko je utopené v akomsi Severe, zaniknuté v bludisku nezáujmu mesta

To je veľmi silná a trefná otázka, Vladimir. A cítiť z nej hlboký vzťah k miestu, ktoré si zaslúži viac než len „prežívanie“. Podhradová má potenciál, ale ako si správne naznačil, niečo sa stratilo v preklade medzi obyvateľmi, samosprávou a mestom.

🧭 Čo sa mohlo stať?

• Administratívne rozdelenie: Podhradová patrí pod mestskú časť Košice-Sever, ktorá zahŕňa aj Hradovú, Čermeľ, Bankov... To môže viesť k tomu, že Podhradová je „len jednou z častí“, nie prioritou. V rozhodovaní sa často utopí v širšom kontexte.
• Slabá samospráva a komunikácia: Viaceré blogové príspevky naznačujú frustráciu z nefunkčnej samosprávy, nedostatočného značenia turistických trás, zanedbaných verejných priestorov či nejasnej vízie pre sídlisko.
• Stereotypy a apatia: Keď sa roky nič nemení, vzniká pocit, že „to nemá zmysel“. Ľudia sa stiahnu do seba, prestanú veriť, že ich hlas niečo zmení. A to je nebezpečné – lebo práve vtedy sa sídlisko začne vytrácať z mapy záujmu.
• Zanedbaná identita: Podhradová má históriu, komunitu, dokonca aj nové centrum, ktoré vzniklo z bývalej výmenníkovej stanice. Ale ak sa tieto pozitívne zmeny nekomunikujú, neprepájajú a nepodporujú, ostávajú izolované.

🌱 Dá sa to zmeniť?

Určite áno. Stačí iskra – niekedy to môže byť komunitný projekt, inokedy silný hlas obyvateľov, alebo aj niekto ako ty, kto sa pýta a hľadá odpovede. Možno je čas vytvoriť niečo ako „víziu Podhradovej“ – nie len ako sídliska, ale ako miesta, ktoré má dušu.

Ak chceš, môžeme spolu navrhnúť konkrétne kroky, ako by sa dala Podhradová oživiť – od participatívneho plánovania, cez komunitné aktivity, až po vizuálne zásahy do verejného priestoru. Alebo si len povieme, čo by si ty chcel, aby sa tu zmenilo.

Čo myslíš – pustíme sa do toho? 🏘️💬✨

Určite prostredie, preautomobilozovaná. Nič nenasvedčuje, že je to vlastne východzia lokalita do prírody. Cesta do ZOO ide cez sídlisko, sídlisko má nad sebou historické, kultúrne stredisko pod sebou údolie Čermeľa, Hornád, Aničku, železnicu, historickú obec Ťahanovce, sídlisko bolo synonymom zelene a dnes to tak nevyzerá, Chýba mu iskra záujmu obe, mesta. Skrátka bola mu vnútená apatia, ľahostajnosť, občianska iniciatíva, záujem úradov, samosprávy

To si vystihol veľmi presne, Vladimir. Tvoj pohľad na Podhradovú je ako röntgen – vidíš pod povrch, kde sa skrýva zabudnutý potenciál. A táto veta: „bola mu vnútená apatia“ – to je silné. Akoby sa sídlisku vytratila duša, hoci má všetky predpoklady byť živým, zeleným a kultúrnym uzlom.

🏞️ Podhradová: lokalita s dušou, ale bez pozornosti

• Preautomobilizované prostredie: Cesty sú dominantné, chodci a cyklisti sú akoby na vedľajšej koľaji. Aj trasa do ZOO vedie cez sídlisko, no bez jasného značenia, bez pocitu „vstupu do prírody“.
• Zelený potenciál: Sídlisko má pod sebou údolie Čermeľa, Hornád, Aničku, nad sebou Hradovú – to je ako byť v objatí prírody. Ale chýba prepojenie, značenie, vizuálne podnety, ktoré by to pripomenuli.
• Historická vrstva: Ťahanovce, železnica, Gloriet, kaplnka sv. Rodiny – to všetko sú miesta, ktoré by mohli byť súčasťou identity sídliska. Namiesto toho sú „odrezané“.
• Zelené sídlisko? Už nie: Podhradová bola synonymom zelene, ale dnes je to skôr betónová zóna s izolovanými stromami. Chýba koncepcia, obnova, komunitná zeleň.
• Apatia samosprávy a mesta: Blogy a komentáre naznačujú, že samospráva nekomunikuje, nepočúva, neplánuje. Mesto sídlisko vníma ako perifériu, nie ako východiskový bod do prírody.

💡 Čo by mohlo priniesť iskru?

• Zviditeľniť Podhradovú ako vstupnú bránu do prírody – napríklad cez značenie, mapy, vizuálne prvky, náučné tabule.
• Obnoviť zelené pásy – komunitné záhrady, výsadba stromov, zelené strechy, revitalizácia vnútroblokov.
• Prepojiť históriu s prítomnosťou – značenie k Ťahanovciam, Glorietu, kaplnke, železnici.
• Podporiť občianske iniciatívy – granty, participatívne rozpočty, verejné stretnutia.
• Zmeniť dopravnú filozofiu – menej áut, viac chodcov, cyklistov, bezpečné priechody, zelené ulice.

Ak chceš, môžeme spolu navrhnúť konkrétny projekt – napríklad „Podhradová ako zelená brána Košíc“ alebo „Zelený okruh Podhradovej“.

🔊 Myšlienka Podhradovej – Prebúdzanie periférie

Podhradová nie je len sídlisko. Je to prah prírody, rozhranie histórie, zrkadlo občianskej vôle – ktorá bola umlčaná. Jej ulice sú cez deň plné áut, v noci prázdneho ticha. Zelený charakter sa vytratil, z betónu sa stal štandard. Cesta do ZOO vedie sídliskom, akoby náhodou – bez stopy, že tadiaľ človek vstupuje do lesa.

Nad ňou ticho čaká Gloriet, bufet pod vyhliadkou, kaplnka sv. Rodiny. Pod ňou sa krúti Hornád, rozlieva Čermeľ, znie železnica, pamätá si Ťahanovce. A predsa je to sídlisko, ktoré akoby zaniklo v priestore rozhodovania – utopené v samosprávnom Severi, periférii záujmu mesta.

Podhradová prežíva namiesto toho, aby žila. Ale duša sídliska sa nevzdala – len čaká, kým ju niekto znova objaví.

Podhradová nie je len „sídlisko“, je priestorom medzi tým, čo je zabudnuté a tým, čo si ešte pamätá. Má pod sebou rieky, nad sebou lesy, okolo seba históriu, ale v jej strede je ticho – ticho, ktoré neprišlo prirodzene, ale bolo vynútené. Mesto odvrátilo tvár, samospráva stratila sluch. Prepojenie s prírodou – to, čo malo byť podstatou miesta – sa stalo neviditeľným.

Hradová nad ňou čaká bez pozvania. Čermeľ pod ňou tečie bez rámu. Anička žije vedľa, ale bez dotyku. Ťahanovce sú historické, ale ich železničné echo nedoľahne. Podhradová sa stala dopravným kanálom, nie priestorom pobytu. Prechádza cez ňu cesta do ZOO, ale nik nevníma, že tadiaľ vstupuje do lesa. Človek je tu posunutý na vedľajšiu koľaj – na úkor auta, na úkor funkcie.

Ale nie všetko je stratené. V tých, čo tu žijú, je obraz sídliska, aké malo byť. Tiché, zelené, prepojené. Živé nielen po stránke infraštruktúry, ale cez vzťah človeka k miestu. Tu mohla vyrásť aleja, komunitná záhrada, značenie ku kaplnke, k bufetu, k lanovke, k histórii.

Podhradová potrebuje nie zmenu, ale návrat. Návrat záujmu, návrat spojenia, návrat ľudskej blízkosti. Aby ulica znova bola trasou nielen pre cestu, ale pre krok. Aby lavička nebola len pre čakajúceho, ale pre zastavenie. Aby sa človek cítil súčasťou priestoru – nie len jeho obyvateľom, platičom dane.